Mestská pamiatková rezervácia Štiavnické Bane
Štiavnické Bane sú amfiteatrálne rozložené po oboch stranách cesty z Banskej Štiavnice do Levíc uprostred Štiavnických vrchov. Dnešná obec, niekdajšie srdce banskoštiavnického baníctva, vznikla v 2. pol. 20. stor. zlúčením viacerých samostatných banských osád: Piargu, skladajúceho sa zo Siglisbergu a Vindšachty a Hornej Rovne. Osada Sigelsberg (Siglisberg) patrila do majetku mesta Banská Štiavnica a spomína sa už okolo polovice 14. stor., keď ju násilím zabral kastelán hradu Šášov. Vznik Vindšachty sa zaraďuje pravdepodobne do 16. stor. Zlučovanie obcí zavŕšil spoločný názov Piarg.
Úpadok baníctva na začiatku 17. stor. tu odvrátili vďaka viacerým nadväzujúcim revolučným vynálezom. Prvým bolo použitie strelného prachu na rozpájanie hornín pri banskej ťažbe v prekope Daniel na obzore Hornej Bíberovej štôlne v roku 1627. Ďalšia zmena súvisela s odstraňovaním zaplavovania nižších horizontov baní. Na vyčerpanie banskej vody nepostačovali dovtedajšie metódy. Nová čerpacia technika, založená na využívaní vodnej energie, bola dielom viacerých vynikajúcich osobností, ktoré tu žili v 1. pol. 18. stor. Matej Kornel Hell, ktorý sa sem prisťahoval okolo roku 1693, skonštruoval vodočerpací mechanizmus poháňaný vodou. Na pohon jeho čerpadiel bolo treba zhromaždiť množstvo vody, a tak začiatkom 18. stor. vybudoval v území dnešných Štiavnických Baní Veľké a Malé vindšachtské jazero, neskôr malé Evičkino jazero, ktoré poskytovali dostatok vody po celý rok. Jeho syn Jozef Karol Hell bol žiakom vedca, matematika, kartografa a staviteľa Samuela Mikovínyho, tretej významnej osobnosti, ktorá tu tiež pôsobila v tomto období. Aj on využil na pohon mechanizmov vodu. Hellovci a Mikovíny v okolí Banskej Štiavnice vytvorili obdivuhodný ucelený systém vodných nádrží, tajchov, pospájaných jarkami, na pohon mechanizmov. Vznikol v priebehu 2. pol. 18. stor. a patril k súdobému vrcholu banskej techniky.
Najväčším stavebným dielom v sídle bolo opevnenie, ktoré vznikalo od 16. stor. v obave pred možnými tureckými nájazdmi na bohaté banské polia. Upravovali ho v 17. storočí. Opevnenie tvorila stabilná murovaná a v západnej a južnej časti drevená, viackrát presúvaná línia, sledujúca meniace sa plochy ťažobných polí. Z opevnenia sa do súčasnosti zachovala renesančná Vnútorná brána, prízemný pozostatok päťbokej bašty zabudovaný do rodinného domu, a strategicky dobre situovaná kruhová bašta nad cestou do Banskej Štiavnice.
V roku 1735 v obci založili banícku školu, v ktorej vyučoval Mikovíny. Rýchlo si získala povesť školy s najvyššou odbornou úrovňou v Európe. V centre obce stojí budova Banskej komory z 1. pol. 18. stor., v súčasnosti sídlo obecného úradu. Oproti nej postavili, údajne bez použitia kovových prvkov, budovu banského meračstva a kartografie. Tu vyhotovené mapy dosahovali špičkovú európsku úroveň. V obci v roku 1648 zriadili banskú erárnu nemocnicu, ktorú koncom 19. stor. presťahovali do Banskej Štiavnice. V ďalších pôvodných banských budovách sa v druhej polovici 19. stor. usadili milosrdné sestry rehole sv. Vincenta de Pauli a zriadili jasle a škôlku. Pôsobili tu do zrušenia reholí v roku 1951. Sídlu dominuje kláštorný komplex rehole hieronymitov z pol. 18. stor. K najpôsobivejším sakrálnym stavbám sídla patrí baroková kalvária na Hornej Rovni. Mnohé kaplnky, kamenné sochy, božie muky a kríže v obci nepriamo signalizujú zaniknuté šachty. Úpadok ťažby v 19. stor. nahradila prvá rezbárska škola v Uhorsku a jedinečná továreň na strojovú výrobu drôtených lán, kde vyrobili prvé strojové banské ťažné lano na svete.
Historickú zástavbu baníckeho osídlenia roztrúseného po úbočiach tvoria dva typy objektov: jednotraktový, s pitvorom s čiernou kuchyňou, izbou a komorou, a dvojtraktový typ, dnes využívané najmä chalupármi. Na význam baníckej minulosti obce poukazuje 31 štôlní v nej, pričom ako najvýznamnejšiu z hľadiska významných návštev v minulosti označujú štôlňu Felix. Do nej fárali príslušníci panovníckeho rodu Habsburgovcov, vrátane cisára František Jozefa II.
Význam Štiavnických Baní uznali v roku 1995, keď ich vláda Slovenskej republiky vyhlásila za pamiatkovú rezerváciu, s prihliadnutím na zápis Banskej Štiavnice a okolia do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
